Nebo Zem Peklo

γείωση / οπίσθιο φωτισμό / ή

Viera bola od začiatku priesečníkom medzi vnímaním nášho súcna a jeho transcendentálnym vnímaním života, od jeho počiatku až po koniec. Stála pri zrode veľkých civilizácií a je zastúpená aj v kultúre prírodných národov. Aboriginci napríklad popisovali termín snenia, ktorý riešil vzťahy medzi duchovnými, prírodnými a morálnymi časťami sveta. Rituály kultúr zasvätenia boli striedané symbolikou, na základe ktorej môžeme identifikovať synonymické prvky prepájajúce viery. Tieto symboly definujú nielen existenciu boha či súcno, ale aj priestor. Aby sa z chaosu stal homogénny priestor, musí byť posvätený. Je to posvätné miesto prepájajúce tri kozmické úrovne zem, nebo a podsvetie, cez ktoré prechádza akási kozmická osa.

“Posvátno není pouze víra v Boha, znamená přesvědčení o tom, že Bůh nejen stvořil tento svět, ale že se v něm projevuje pomocí heirofanií – kamenů, předmětů. Tedy věcí, které narozdíl od ostatních stejných obsahují znamení od Boha.” Mircea Eliade

Môže sa ale posvätiť akýkoľvek priestor? Je toto posvätenie určujúce našou tvorivou činnosťou, alebo je dané výlučne vyššou mocou? O tieto úvahy sa opierajú dvaja výtvarníci Jan Pančocha a Richard Kučera Guzmán, ktorí predstavili kolaboratívnu prácu v prostredí krytu civilnej ochrany. Oboch prepája analyticko-konštruktivisticý prístup v tvorbe a širšie súvislosti s projektami, na ktorých pracujú.
Umelci vytvorili akési oltáre, na ktorých sú značkami vyrezávané postupne symboly podsvetia, zeme a neba. Vstup do miestnosti sprevádza hovorený text od jedného z autorov a zasväcuje diváka do danej problematiky posvätenia miesta. Labyrint z oltárov, symbolika v starogréčtine a finálny objekt – topos je vytvorený z hmoty pozostávajúcej z jedného z totemov.