150 centimetrov

Napriek transformácii kultúrnych inštitúcií, ktorá prebehla v deväťdesiatich a nultých rokoch sú niektoré múzeá a galérie nastavením svojej koncepcie v ére minulej. Toto nastavenie sa týka napríklad fixnej pracovnej doby zamestnancov či slabej edukácii v galerijnej pedagogike. Paradigmy sú badať v ďalších vrstvách. Zákazy približovania a nemožnosť interakcie s objektami vyvoláva boj s inštaláciami, ktoré tento princíp porušujú. Jedna z ďalších vrstiev je tiež v type inštalácie. Zaužívaný model závesných systémov a inštalácie na stenu sú vryté hlboko do pamäte a iba ťažko sa odbúravajú. 150 cm je ideálny stred umeleckých diel. Táto výška sa stala pre mňa signifikantnou a silnou pre jasnú výpoveď pri reakcii na túto tému.

Richard Kučera Guzmán svojou výpoveďou reaguje na danú. V prvom zásahu vystavuje obrazy, ktoré sú z obdobia totalitného režimu medzi 1968 – 1989 a ich dekonštrukciou upozorňuje na výstavné paradigmy. Motívy na obrazoch sú krajiny, zátišia rurálne námety, ktoré boli typicky neutrálne a charakteristické pre toto obdobie. V priestore na chodbe bude vymedzená hranica „white cube“ a do tohoto miesta budú zavesené de-konštruované diela.

V druhej reakcii zasahuje do informačného priestoru na pôde školy Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Plagáty, oznamy, katalógy sú preťaté v rovnakej línii 150 centimetrov.

K výtvarnej reakcii je spísaný manifest, ktorý je novou signifikantnou líniou autora.