Vieme určiť hranice vnímanej skutočnosti – kde sa začína a končí realita? Obrazy, ktoré si vytvárame, vznikajú prostredníctvom kognitívnych funkcií a kombinujú sa s našimi získanými poznatkami. Tieto vnemy naša myseľ spracuváva a vytvára nám našu interpretačnú realitu. Systémy vykazujúce znaky umelej inteligencie sa snažia napodobňovať tieto procesy.
Interpretácia reality sa odohráva aj v dialógu medzi Emmou a robotom. V danom obraze je ako pozadie pre rozhovor použitá fotografia z mestského prostredia. Vo videu je priznaná inštalácia fotografie a jej prítomnosť nás upozorňuje na dystopické vnímanie dialógu, keďže sa simulácia mestského prostredia nachádza v interiéri ateliérového štúdia.
Robot je v rozhovore vnímaný ako mysliaca empatická bytosť, no jej autonómne chápanie sveta, ako aj autenticita, je spochybňovaná už spomínanými predmetmi. Dialóg s robotom je okrem svojej autonómnosti vytvorený človekom na základe podnetov od detí. V našom výskume mali deti možnosť položiť otázky robotovi – čo by ho radi naučili, ako by sa chcel volať, ako by nám mohol pomáhať alebo ako by prejavoval emócie. Deti sme zaradili do výskumu aj preto, lebo dokážu bezprostredne a úprimne vyjadriť svoj názor.
Už niekoľko dekád môžeme vnímať silnejúci vplyv technológií, umelej inteligencie a robotických strojov na našu spoločnosť.
Propagácia týchto elementov prostredníctvom masovo-komunikačných prostriedkov vplýva na ich akceptáciu a na našu závislosť na nich. V jednom malom prístroji komunikujeme so svetom pomocou aplikácii sociálnych sietí, na zábavu nám slúžia hry na stiahnutie z market storu, pomocou fotoaparátu si uchováme naše zážitky a vďaka GPS satelitom sa už nikdy nestratíme. Tieto inteligentné telefóny sú mikropočítače, ktoré od nás budú zbierať stále viac dát. Naša závislosť na týchto zariadeniach rastie.
Tak ako si vytvárame vzťah k láskoznačkám (lovebrandom) , sa dá očakávať, že aj k rôznym prístrojom si budeme vytvárať silnejšie puto. Je tiež pravdepodobné, že inteligentné roboty sa stanú nielen našimi pomocníkmi alebo zábavou vo voľnom čase - pre niekoho sa roboty stanú náhradou živých partnerov. Tu sa dostávame na prah etickej roviny; morálnou etikou v robotike sa zaoberajú aj filozofi, napríklad aj publikácia z roku 2019 s názvom Robotická etika od Janiny Loh. Táto publikácia sa zaoberá morálnymi právami robotov. Množia sa aj prípady, kedy súdy povoľujú sobáše mužov, ktorí si za manželku berú sexuálnu bábiku. Hovorí sa aj o určitých právach, ktoré by mohli mať roboti, ak by dosiahli určitú úroveň inteligencie.
Vďaka technológiám a digitálnym médiám sa nám aj v čase pandémie uľahčuje komunikácia. Experti častejšie zdôrazňujú, že strácame schopnosť komunikovať medzi sebou, pretože nám technológie umožňujú uniknúť prirodzenej interakcii s druhým človekom. Technológie, inteligentné roboty či digitálne médiá sa dajú využiť aj v náš prospech, musíme si však dávať pozor na to, ako s nimi budeme pracovať.
Táto téma je pre mňa zrkadlom rýchlosti modernizácie a robotizácie dnešnej doby. Robot má umelú inteligenciu, v projekte však ide len o jej simuláciu, akési stieranie hranice nepredvídateľnosti či víziu, ako by mohla vyzerať budúcnosť. Bude mať možnosť voľby? Bude prekvapivý? Bude mať vlastné túžby? Dnes nám túto ilúziu vytvárajú naša predstavivosť či myšlienky.
„Keď robot dosiahne určitú úroveň vývoja, teoreticky by mu mohli byť udelené určité práva, ktoré mu umožňujú samostatnejší pohyb v ľudskej spoločnosti,“ napísala Janina Lohová, ktorá sa zaoberá morálnymi právami robotov v knihe Robotická etika.
Vplyv robotov bude v budúcnosti pravdepodobne väčší. Momentálne neexistuje žiadne špeciálne právo pre roboty, existuje ale nezáväzná technicko-morálna orientácia, bezpečnostná poistka v takzvaných „zákonoch robotiky“, ktoré definoval Isaac Asimov:
1. Robot nesmie vedome ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby bolo človeku ublížené.
2. Robot musí poslúchnuť príkaz človeka, okrem prípadov, kedy sú tieto príkazy v rozpore s prvým zákonom.
3. Robot musí chrániť samého seba pred poškodením, okrem prípadov, kedy je táto ochrana v rozpore s prvým alebo druhým zákonom.
4. Robot môže robiť, čo chce, okrem prípadov, kedy je také jednanie v rozpore s prvým, druhým alebo tretím zákonom.
5. Robot si musí byť vedomý, že je robot. (dodatočný zákon)
Hranicu vplyvu robota definujú tieto pravidlá. Brzda teda nebude pokora, ale zákony – úcta k životu, k človeku a k umelej inteligencií. Avšak pokora a moc robota je závislá od pokory jeho tvorcov.
Doteraz robot nebol koncipovaný ako emancipovaná, slobodná bytosť so sociálnou zodpovednosťou – a práve to od začiatku zatraktívňovalo jeho používanie. Otázkou teda je, či má vôbec zmysel vyvíjať „empatickú“ techniku. „Aby sme dokázali byť empatickými, musíme byť schopní cítiť to isté, čo cíti ten druhý,“ uviedla v rozhlasovej relácií právnička Susanne Becková. Nikdy nebudeme schopní naučiť to aj stroje. Okrem toho je otázne, čo konkrétne by roboty mali „cítiť“ – mali by mať rovnakú paletu pocitov ako človek alebo svoje vlastné emočné kategórie?
Mnohé nové roboty vyzerajú ako ľudia alebo nesú ľudské črty. To je aj prípad vojenskej a sexuálnej robotiky. „Vojenské roboty sú neuveriteľne fascinujúce,“ tvrdí Lohová. Dôležitejšie je azda položiť si otázku, na čo vlastne tieto roboty potrebujeme a prečo musia vyzerať ako terminátor.
- Z magazínu JÁDU
The site was created with Mobirise themes